Hovorievala mi „cigánočka". Nie pre moje čierne vlasy, ale preto, že som sa vedela „líškať". Moja babka je už skoro dvadsať päť rokov mŕtva, no takmer každý deň si na ňu spomeniem. Nemá dnes žiadne výročie, ani narodenia, ani úmrtia, meniny by mala tiež až v septembri. Iba mám chuť pozdraviť ju tam, kde mi ušla zo života. Odkázať jej, že vždy, keď oberám začiatkom leta ríbizle na lekvár, nevadí mi, že to zostane na mňa. Sedím na jej modrom "šamlíku" pod kríčkami a spomínam si, ako na ňom sedávala ona a ja oproti nej. Žiadna rozprávka sa nevyrovná jej spomienkam.
Vyrastala ako sirota. Do školy chodila málo, musela sa sama uživiť. Nemala topánky, keď bola malá. Počúvala som rozprávania o tom, ako si nohy v mraze a snehu balila do handier, ako od deviatich rokov slúžila najskôr u príbuzných, potom kdesi v čechách. Či na tých handrách mala natiahnuté aspoň nejaké papuče, si nespomínam. Dieťa si zapamätá iba najsilnejšie dojmy. Jej vôňu, "ručník", ktorý si v lete niekedy nezviazala pod bradou a voľne jej splýval na prsia. Bola maličká, drobunká, keď ťahala cesto na štrúdľu, zdalo sa mi, že je väčšie ako ona. Nikdy som ju nevidela cez deň posedávať. Keď už, tak vždy sa jej aspoň ruky mihali - prebrať fazuľu, očistiť zemiaky, niečo poobšívať, večer driapala perie. Celú paplónovú výbavu mi do svadby nachystala. Cez leto sa starala o nás, vnúčence. Bolo nás osem a každé prázdniny nás prestravovala keď nevarili v školskej jedálni. Zliezali sme sa k nej postupne a ona nás vyzerala dolu „Husacim rinkom". Nepamätám sa, že by mi od nej niečo nechutilo. Jej drobcová polievka a makové pupáčky!!! Určite musela varievať aj niečo iné, ale zase - najsilnejší dojem. V zime som zo sánkovačky najskôr bežala k nej. Vymrznutá a premočená. V kuchyni to voňalo drevenným teplom a jablkami pečúcimi sa v trúbe. Priložila dve polienka do „šporhelta", povešala nadeň tie mokré žochy, čo som zo seba zvliekla a kým som si pálila ústa pečenými jabĺčkami, moje veci sa aspoň trochu presušili. Bola som ušetrená výprasku od otca a maminej prednášky, ako so mnou bude lietať zase po doktoroch. Niekedy, nie často, som u babky prespala. Večer som ju čakala pod obrovskou, škrobom voňajúcou "duchnou". Dedka sme odsunuli na „kanapu" pozdĺž postele a ja som si užívala taký pocit pokoja a istoty, aký som už nikdy nikde potom nezakúsila. Raňajkoval sa maslový chleba s medom, v nedeľu bývala vianočka. Pili sme meltu s mliekom a čierny čaj. Mne doň babka „cvrkla" malinového sirupu, dedko si ho riedil bielym vinom a tú „rannú" voňu tiež už neviem napodobniť.
Zdedila som po nej vrásky na čele, na poličke v kuchyni mám starý čajník, ktorý stával na kraji sporáka a už dvadsať rokov chodím do pekárne po rožky s tou istou taškou, ktorú ona nosievala prevesenú na predlaktí, keď mi išla do obchodu kúpiť štolverky. Na každé narodeniny a vianoce som od nej dostala sto „ušporovaných" korún, z ktorých som sa vytešovala asi dve minúty. Potom mi ich vždy zhabala mama a kúpila mi za ne niečo na oblečenie.
Občas cítim na líci fantómové pohladenie jej dlaňou. Mäkkou, teplou a drapľavou od motyky a hrabli, s ktorými sa celé dni oháňala vo veľkej záhrade. A býva mi vtedy za ňou smutno.
