V zozname „priprav svoje dieťa čo najlepšie do života" som včera odfajkla ďalšiu položku. Špeciálna je v tom, že radosť z odfajknutia, atakujú krušné chvíle, ktorým sa následne nevyhnem. Moja dcéra včera spravila skúšky na vodičák a ja sa vytešujem z tých, ešte pár dní, kým ho aj reálne dostane do rúk. Tak trochu sa modlím, aby na dopravnom inšpektoráte čerpali viančnú dovolenku minimálne do Veľkej noci!
Keby bolo podľa mojej mamy, ja by som nešoférovala doteraz. Dnes chápem jej dôvod nezdielalania môjho nadšenia z ružového preukazu. Strach to bol! A ja ho mám teraz tiež. Obrovský! Lebo jazdím veľa a často a viem, čo všetko sa môže pri tom stať.
V mojich začiatkoch ma podržal ma otec. Nikdy nepovedal nie, keď som si chcela požičať nášho rodinného moskviča. Raz som ho aj oprela. Akosi prudko sa zrazu sama od seba zúžila brána do garáže. Oco obzrel zdeformovanú pravú stranu, zapálil si cigaretu a vytýčil stratégiu: „Ak sa to Milanovi nepodarí vyklepať, pojdeš v lete na brigádu a zaplatíš nové dvere". Milan bol klampiarsky génius, zostalo mi na nové lyžiarky. Nebuzeroval ma a mal svätú trpezlivosť. Lenže, môj oco to mal podstatne ľahšie. Ja som nikdy neprišla z jazdy v autoškole s tým, že: „Dnes som išla do zákazu vjazdu. Dva razy do toho istého!", alebo „inštruktor ťa pozdravuje a máš ma naučiť vyhadzovať smerovky pri radeni do pruhov, lebo, že on sa už vzdáva!".
Uvidíme, či dcéra zdedila bunky na šoférovanie po svojom dedovi, alebo viac pobrala po babke? Tá si prešla značným utrpením, kým sa dopracovala k osvedčeniu. Za volantom sedela dokopy tuším štyri razy. Rovno a bez križovatiek, znelo jej kritérium ohľadom vytýčenia trasy. Nikdy nešla inam, ako k nášmu dedkovi do pár kilometrov vzdialenej dediny a na jeho dvore aj definitívne a nafurt ukončila kariéru vodičky. To sme si raz tak uľahčene vydýchli, že sme už na mieste, otec precenil situáciu a žoviálne povedal: „Potiahni to ešte kúsok dopredu, nech sa zmestí aj Jano, keď príde!" A mama „potiahla". Rovno do šopy! Viac za volant nesadla. Včera sme jej volali, že už môže prestať držať palce, že máme ďalšiu šoférku v rodine a nezaprela sa: „Zlatko moje, blahoželám, vedela som, že si šikovná, ale nesadaj do toho auta, je dosť chlapcov, čo ťa radi odvezú." Ako by mi z duše hovorila.
Tak nám, všetkým, želám šťastnú cestu, kilometre bez nehôd a porúch, pozdravujem pána Branislava Vavríka a ďakujem jeho najlepšej autoškole v Trenčíne!