Zatiaľ to vyzerá tak, že ani koniec sveta už do troch dní nenastane a aj ja budem témou vianočnej reportáže v telke. Po minulé roky som správam informujúcim o stovkách ľudí, ktorí vianocujú pracovne, venovala presne toľko pozornosti, ako dlho trvali - asi tak tri minúty. Zasúcitila som s menovanými aj s anonymnými, ktorí sa museli uspokojiť so sardinkami namiesto kapra. Ocenila som ich obetavosť a v duchu som si, finišujúc s dováraním kapustnice pomyslela, že oni sú aspoň ušetrení od príprav šťastných a veselých.
A dnes by som dala všetko za to, keby niektorá z kolegýň povedala, že Vianoce odslúži za mňa. Fakt by som o dušu vyvárala a vypekala. Nefrfľala by som, že nestíham povysávať, že mi je zima v kostole. A do zvončeka by som vhodila celý ten príplatok za prácu vo sviatok, len keby som mohla sedieť pozajtra večer za jedným stolom s mojou rodinou! Ale, nedá sa. Niekto fakt tie sviatky odrobiť musí.
Až doteraz sa mi vždy podarilo nejak so šťastím vykľučkovať. Brávala som Silvestre a Dušičky a Veľké noci. Hoci som mávala nasekané služby tesne okolo dvadsiateho štvrtého, štedrú večeru som zakaždým absolvovala s deťmi. Tento rok sa nezadarilo.
Viem, že nie som jediná, kto si na dvere nemôže vyvesiť tabuľku „tešíme sa na vás v novom roku" , ani nepíšem tento blog zo sebaľútosti. Iba mi tak doklaplo, že človek si uvedomí dôležitosť mnohého, až keď sa mu toho nedostane.
Teším sa na Štedrý deň, ktorý príde o rok a som celkom spokojná, že som nedala na rady sváka Šebeňa, aby som šla „za farárku", keď už mám taký „dobrý hlas". Lebo, to by som musela slúžiť absolútne všetky sviatky a ešte aj každý rok!
