Keď tak nad tým rozmýšľam, naozaj to v dnešnej dobe nie je žiadna sranda, byť starým človekom a utiahnúť všetok ten život z dôchodkov, nedajbože z jedného. Aj aktívne zarábajúca, napríklad ja, väčšinou neviem čo (skôr) s peniazmi.
Prvý rok po zavedení eura som si myslela, že sa nikdy s novou menou nezžijem. Chodila som medzi regálmi a premieňala sumy z cenoviek na koruny. Ani presne neviem, kedy som vnútornú kalkulačku vypla. Dnes som zase po čase prerátavala. Z úžasom som zistila, že mesačne platím tisícpäťsto za elektrinu, tritisícšesťsto za plyn a to ostatné som už ani nemala odvahu na bývalé koruny prepočítavať. Katastrofa!!! V tých eurách to nevyzerá až tak hrôzostrašne, ale, uvedomiac si, že môj plat sa oproti minulým príjimom zvýšil nepatrne, upadla som do depresívno - útočno - nepríjemnej hladiny. Taká hladina sa najefektívnejšie vyrovnáva, ak máte po ruke dcéru, ktorá permanentne nie je schopná vyťahovať nenapojené nabíjačky z telefónu a počitača zo zástrčiek. Dve hodiny dokáže zbytočne žhaviť kulmu, plazmu nevypína, vraj je v „šetriacom režime", nahrievanie teplej vody zásadne necháva bežať, zaspáva pri zapnutom notebooku. Druhý rok ma ruinuje nákupom „zdravých" potravín a ja už sa normálne začínam obzerať po niekom, kto ma pozve na poriadnu šnicľu, lebo sa mi nechce variť samej pre seba. Tak som jej, v rámci kompenzovania svojej frustrácie, okrem toho všetkého nešetrenia, vytkla aj bordel v šatníku a v izbe! Si ma tak pokojne vypočula a zhodnotila situáciu: „Bože, mami, ty si tak prehnane negativistická!" A do statusu na FB napísala: Konečne pocit, že je víkend a sobota, mama sa začína štartovať"!
