Už zopár rokov nečítam noviny. Predtým som investovala do viacerých denníkov, aby som mala pohľad z rôznych uhlov. Po prečítaní som ich posúvala otcovi výmenou za jeho. Mali sme dohodu, každý sme kupovali iné, aby sme sa nedupľovali. Časom sa mi všetky tie informačné toky začali zlievať do akejsi jednotnej neforemnej, univerzálnej, šedej masy. Priamoúmerne s "vyhranenosťou" a „aktivitami" politikov. Tak noviny sabotujem.
Odkedy ma naštvali v Skylinku a nedodržali sľub, že keď si raz kúpim ich kartu, nebudem nikdy platiť za základnú ponuku, nepozerám správy ani v televízii. Lebo okrem asi päťsto tureckých, arabských a podobných kanálov nechytám na satelite nič. Bez Panelákov a kadejakých Fariem na jedno kopyto sa zaobídem a to, že mi unikajú aj momentálne aktuálne debaty a prezentácie kandidátov na prezidenta nepovažujem za hendikep.
Podľa mňa sú aj tak najreálnejším a najobjektívnejším obrazom spoločnosti blogeri. Nie tí, úplne "hviezdni", ale takí, ktorí ešte stále píšu, čo si naozaj myslia. Vďaka ním mám slušný prehľad o ponuke, kvalitách a všetkom, ohľadom nádejných hláv štátu.
Aj niektorí skoroprezidenti napísali sebaospevujúce dielka (naposledy mi bolo až trápne). Narcizmus ja nemusím, ten nikdy neveští nič dobré, zvlášť keď si ho pestuje človek, ktorý tu má byť nasledujúce roky pre nás. Tiež blogy, písané „na objednávku", sú ľahko identifikovateľné, a tak zopár článkov, nielen tu, na SME, u mňa už niektorých uchádzačov deklasovalo. Po „nenútenej" samoprezentácii, prestáva, konkrétne mňa, dotyčná osoba zaujímať. Už len aby do volieb aj tí, čo mi zostali v talóne, nezačali blogovať sami o sebe, lebo, potom neviem?!?!
