Pár rokov žijem prechodne kvôli práci vo Viedni. Mnohé je tu neporovnateľne iné, ako doma. Na čo som si zvlášť dlho zvykala, je absolútna prednosť chodcov pred autami. Nielen na prechodoch pre chodcov, tam je to úplne bez diskusií, ale aj mimo vyznačených zebier. Normálne som mala zo začiatku problém s tým, že keď som ešte len začala rozmýšľať, či na tú druhú stranu vôbec chcem prejsť, auto už stálo a či som chcela, alebo nie, keď už zastalo, musela som. Časom som otupila opatrnosť, vypustila naznačovanie úmyslu, jednoducho som do vozovky vstúpila. Na dobré sa ľahko zvyká.
Takmer denne chodím cez jeden absolútne prehľadný prechod, ku ktorému prichádzajú autá z jednosmerky veľkým oblúkom, takže vodiči chodcov registruju zo vzdialenosti určite aj dvesto metrov, takisto aj chodci prichádzajúce autá. Dnes poobede som tiež zaevidovala šedý mercedes, kalkulácia v hlave automaticky vypľula, že keď on iba minimálne pribrzdí, obaja plynule prejdeme. Vstúpila som na prechod, mercedesu som prestala venovať pozornosť a to som teda mala! Nespomalil, naopak, podľa môjho výpočtu pohybovej úlohy, musel ešte pridať. Zabrzdil až na tom prechode. Pozrela som na náraznik tesne pri mojich kolenách, odstúpila dva kroky v pravo, aby som videla na eŠPéZetku a hádajte?! TT!!! Spoza arogantného predného skla som odčítala z pier moje pretitulovanie na ženský pohlavný orgán. Neporušila som žiadny predpis, iba som spravila chybu. Zabudla som, že voľný pohyb v rámci EU majú aj slovenskí šoféri, ktorí občas zájdu potrénovať chodcov do viedenských ulíc.
